Desiatky historických kníh a historických filmov o najväčšom ozbrojenom konflikte ľudstva – druhej svetovej vojne. Ale ani v jednom nie je zmienka o ženách tak, ako v diele Vojna nemá ženskú tvár od bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevič. Kniha, ktorá ako jediná v sebe nosí pravdivú výpovednú hodnotu nielen o mužoch.

„Nie sú v nej hrdinovia a neuveriteľné hrdinstvá, sú v nej jednoducho ľudia, ktorí sa venujú neľudskej činnosti. Chcem zapísať dejiny tejto vojny. Ženské dejiny.“ (strana 10)

 

Rovnaká túžba, rozdielne postavenie!

Bieloruská novinárka, spisovateľka a dcéra vojaka z povolania Svetlana Alexijevič sa od roku 1978 rozhodla neúnavne zapisovať, hľadať, nahrávať svedectvá žien, ktoré bojovali, zabíjali, mrzačili, hladovali rovnako ako muži, no stále boli označované len ako „dievčatká. Pretože svet žien bol nepochopený medzi mužmi.

Síce svedectvá boli úzko zamerané na jednu tému, a to na hrôzostrašnú priamu účasť vo vojne, avšak veľkou súčasťou bol i opis každodenného života na fronte. Či už išlo o vojačky, zdravotné sestry alebo zásobovačky, jedno mali spoločné. Nikdy sa nevzdali. Stratili svoju ženskosť, museli sa stať „mužmi“, ale nikdy nedostali ocenenie a vďaku za to, čoho všetkého sa vzdali.  A prečo bolo tomu tak? Opäť len odpoveďou ostáva, že boli len „dievčatká“.

Pýcha žien

Ani vojna nedokázala zabrániť láske a citom. Akokoľvek sa snažili ženy stať mužmi, ozývala sa v nich túžba milovať a byť milované. Mnohé z nich sa stali milenkami plukovníkov a dôstojníkov, ale zároveň vedeli, ako náhle skončí vojna, vrátia sa k svojim ženám. To bol jediný dôvod, prečo si prijali, aby vojna nikdy neskončila. Pretože ony skutočne ľúbili! Najhodnotnejší cit, ktorý by možno zabránil mnohým utrpeniam bol zároveň tým najviac bolestivým citom.

Prvá kontroverzná kniha nie len o mužoch

Z pohľadu nestranného čitateľa ide o veľmi komplikované čítanie, ale aj tak dokáže kniha upútať svojím spracovaním. Autorka úspešného diela Svetlana Alexijevič sa snažila, aby každý čitateľ sa zamyslel nad tým, komu skutočne patrí víťazstvo.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár v roku 2015 získala Nobelovu cenu za to, že bieloruská autorka ukázala niečo, na čo sa dlhé roky zabúdalo. Vojna sa pozrela aj do ženských tvári.

Avšak po tejto knihe by mali ľudia siahnuť aj z ďalšieho dôvodu, ktorý zároveň patrí medzi tie najdôležitejšie. A to, aby si každý jeden čitateľ uvedomil, že dnešný svet po vojne je oproti svetu okolo 1939 – 1940 pokojný a podstate bezpečný, a aby tomu ostalo ešte veľmi, veľmi dlhé roky.

Toto dielo možno nájsť aj v inej podobe ako knižnej. Mnohí herci, či už na Slovensku alebo z iných krajín sveta, vytvorili inscenácie, kde sa pokúsili svojimi hereckými výkonmi priblížiť čo najlepšie skutočnosti a fakty, ktoré sa odohrali v tom čase.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here